Marika Studeničová (1964) a jej skvelé dielo. Gustáv Valach – NEPOSEREMOS – ďalšia kniha talentovanej autorky
Marika Studeničová je etablovaná nielen novinárka, ale aj autorka úspešných kníh. Vyštudovala odbor žurnalistika s televíznym zameraním na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobí ako novinárka so zameraním na slovenský a český šoubiznis. Ako autorka debutovala v roku 2003 knihou o Vladinírovi Durdíkovi a nasledovali mená ako Jozef Golonka, Vilma Jamnická, o ktorej a s ktorou napísala tri knihy, Jana Kociánová či Janko Lehotský a ďalší. Okrem životopisov sa venuje aj vlastnej tvorbe o čom svedčia knihy Milenec a Aj blondínky to vedia. V súčasnosti je na trhu jej nové dielo – Gustáv Valach – NEPOSEREMOS, na ktorej spolupracovala so synom Gustáva Valacha – Augustínom, ktorý podobou nezaprie otca, dokonca ani hlasom, či ľubozvučnou slovenčinou. Nemá rád „cirkusy“ – teda medializáciu okolo seba, ale napokon predsa sa len rozhovoril, aký bol otec Gustáv Valach, a prečo sa nestal hercom, ale lekárom. „Prísny, ale spravodlivý, boli sme 4 deti, samozrejme rodičia dbali na to, aby sme dostali vzdelanie, aj keď to nebolo ľahké. Ja som mal ambície stať sa hercom, ale otec zavelil, že jeden komediant v rodine stačí, ty pôjdeš za doktora a bolo rozhodnuté,“ ponoril sa do spomienok Augustín Valach.
Gustáv Valach bol nesporne fascinujúca bytosť, ale súčasne aj človek s veľmi komplikovaným charakterom. O žiadnom zo slovenských hercov sa nehovorilo tak rozporuplne, tak diametrálne odlišne – či už obdivne, alebo zatracujúco – ako práve o ňom. Vyžaroval napätie, ktoré zjavne v sebe nosil; už na diaľku signalizoval nevybuchnutý granát svojho citového aj intelektuálneho sveta. V Gustávovi Valachovi burácal tvorivý nepokoj veľkého umelca. Bol démonom i anjelom v jednom, no v každej situácii to bol čestný a priamy chlap. Nikdy sa netváril ako hviezda, hoci ňou bol. Hrdý, nie však povýšený.Hoci odohral nespočetné množstvo veľkých divadelných rolí, najväčšiu slávu mu paradoxne priniesla filmová postava hájnika Straku v českej trilógii Pod Jezevčí skálou, Na pytlácké stezce a Za trnkovým keřem.
Okolo osoby Gustáva Valacha sa skutočne šírili aj reči, ktoré neboli pravdivé. Napríklad o tom, že je tajne vysväteným biskupom. Raz si ho dokonca predvolal normalizačný minister kultúry Miroslav Válek, aby mu herec vysvetlil, ako to s tým vysvätením naozaj je. Valach vošiel do ministrovej kancelárie so vztýčenou hlavou. Pozdravil a podišiel k ministrovi, ktorý sedel za veľkým pracovným stolom. Válek sa postavil a obaja muži si podali ruky. Pevný stisk bol neverbálnym dôkazom vzájomnej priazne. Válek si vzápätí sadol a rukou naznačil, aby sa herec usadil do kresla oproti. Netváril sa ako inkvizítor. Istým spôsobom mu bol Valach sympatický. Koniec koncov, minister kultúry bol spolu s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Gustávom Husákom a ministrom zahraničných vecí Bohuslavom Chňoupkom v partii, ktorá sa pričinila o vzniksamostatnej slovenskej cirkevnej provincie. Bez otáľania sa spýtal: „Vy ste boli na Velehrade?!“ Znelo to ako výčitka, skôr to však bola zvedavá otázka. Valach sa nakrátko zahľadel ministrovi do očí. „V živote nie!“ Jeho pevný barytón zalial miestnosť. Válek si pošúchal bradu: „Tak máme zlý materiál.“ Vzal zo stola akúsi fotografiu a ukázal mu ju. V miestnosti bolo cítiť napätie. Viac išlo z ministra než z hosťa. Valach vzal fotografiu do rúk a letmo si ju prezrel. Bol na nej s mitrou na hlave. Zvraštil čelo.
„Takže som, nedajbože, biskup?“ uškrnul sa a podal fotografiu ministrovi. Válek očakával odpoveď, nie protiotázku. Rozhodne nemal v pláne dať sa odbiť. „Stretávate sa s Korcom?“ zisťoval. „Sporadicky.“ Válek si povzdychol. Že by mu bol ten výsluch nepríjemný? Navonok však nedal najavo žiadne emócie. Bol ministrom, a tak sa snažil zachovať si štatút funkcionára. Hoc ako by mu bol býval Valach sympatický, vyrukoval s obvinením: „Tak to teda nie, vy sa stretávate pravidelne!“ Sediac hlboko v koženom ministerskom kresle, oprel si lakte o stôl. Valach sa mierne nahol a položil ruku na ministrov stôl. „A kde?“ opýtal sa pokojne. Sám bol zvedavý. „V Rači.“ „Môžete mi dať adresu?“ zaskočil ho Valach. Podľa očakávania, žiadnu adresu mu minister nedal. „Majú vás za tajného kardinála,“ zahundral. Valach sa usmial. Celkom sa mu tá predstava zapáčila. Odvtedy pri určitých konfliktoch zo žartu vravieval: „Pardon, vážení! Vy neviete, že hovoríte s tajným kardinálom?!“
Knihu, z ktorej úryvok ste si prečítali, uviedli do sveta čitateľov spomínaný Augustín Valach, herec Jozef Šimonovič a Ida Rapaičová, ktorá si nielen zaspomínala na kolegu Gustáva Valacha, ale zarecitovala aj báseň. Dôstojný priestor Pálffyho paláca v Bratislave dal udalosti slávnostný punc.
Text a foto: Anna Olvecká
